Culture is Caring. Or "How It All Started" / Kultúra je starostlivá. Alebo "Ako to celé začalo"

I am interested, I engage, I live, I create, and I founded a cultural center in my city. I care for the place where I live and the people who chose to stay. One story among many. My story. But... Is it enough?

Zaujímam sa, angažujem sa, žijem, tvorím a založila som kultúrne centrum v mojom meste. Starám sa o priestor v ktorom žijem a o ľudí, ktorí sa rozhodli zostať. Jeden príbeh mnohých ľudí. Môj príbeh. Ale... stačí to?

[For full text in English, scroll down]

Začiatok projektu "Starostlivá kultúra" siaha ďaleko pred moment, kedy som vymyslela názov, vytvorila túto webstránku a zohnala na realizáciu finančné prostriedky. Tak ako všetko, čo robím, projekt spája osobné s profesným, praktické skúsenosti s odborným diskurzom. Mnoho vedcov sa snaží roky pochopiť mechanizmy prostredia a predmetu výskumu. Ja toto prostredie poznám do hĺbky, rozumiem vzťahom a špecifikám tohto odvetvia. Robím to všetko, lebo mi na kultúrnom ekosystéme záleží. Lebo verím, že sa veci môžu zmeniť k lepšiemu a verím, že kultúra má moc meniť prostredie, v ktorom žijeme. Nie preto, že je to pekný slogan, ale preto, že som tú výnimočnú silu zažila na vlastnej koži.

"Do Košíc sa nikdy nevrátim"

Po štúdiu na VŠE v Prahe, kde som si ako vedľajšiu špecializáciu vybrala "Arts Management", som mala pocit, že dostatočne dobre rozumiem, čo kultúra v roku 2014 potrebuje. Kultúrne a kreatívne priemysly, kreatívna ekonomika a dopady umenia a kultúry na zamestnanosť, HDP, obchod, turizmus, mesto - boli v tej dobe na vrchole politického a vedeckého diskurzu, najmä na ekonomickej škole. Počas štúdia som začala v kultúre pracovať v Prahe (Febiofest, menšie stáže) a postupne som sa začala angažovať v aktivitách v mojom rodnom meste Košice (festival POKE, CINEFIL, Biela noc). Už v začiatkoch mi bolo jasné, že kultúrne prostredie (najmä v menšom meste, krajine) je iné ako odvetvia, o ktorých sme sa učili na škole. Preniknúť do komunity, ktorá je malá, kde sa všetci poznajú a spolupracujú v spleti rozmanitých projektov a vzťahov, bolo pre mňa fascinujúce. Vzťahy neriadila len expertíza (profesionálov v kultúre bolo v tej dobe v Košiciach veľmi málo), ale aj schopnosť spolupráce, neformálne stretnutia, diskusie, sympatie a vášeň, ktorú by som dala možno na prvé miesto. Všetci boli hladní po zlepšovaní svojich miest. Titul EHMK dal Košiciam nielen nové moderné budovy a miesto na európskej kultúrnej mape, ale aj množstvo vášnivých diskusií o kultúrnej politike a ešte väčšiu angažovanosť nezávislej scény, ktorá sa do rozsiahlych štruktúr podpory vo veľkej miere nedostala. Bol to fascinujúci čas pre mladú absolventku kultúrneho manažmentu začať prácu v kultúre v rodnom meste, do ktorého som sa nikdy v živote neplánovala vrátiť.

Kino Úsmev

Súhra viacerých okolností mi prihrala do života Lukáša Berbericha, s ktorým sme pracovali na festivale POKE. Keďže Lukáš je dodnes najväčší talent na nachádzanie a spájanie ľudí, ktorí majú rovnaký zápal pre veci ako on, veľmi rýchlo a prirodzene sme sa od práce na festivale dostali k tomu, že chce otvoriť v Košiciach arthousové kino. V Košiciach v tom období nebolo žiadne mestské kino, ktoré by ponúkalo programovú alternatívu k multiplexom v obchodných centrách. Kino, ktoré by vzdelávalo, prinášalo rozmanité príbehy, filmárov/filmárky do Košíc a kde by sa Košičania mohli cítiť vítaní/é každý deň v týždni. Bola som nadšená. A keď sme sa bavili o tom, že by to mohlo byť v Kine Úsmev, bola som "in" na 200%. Kino Úsmev je prvé kino, ktoré som v živote navštívila a bolo to tak výnimočné, že si dodnes pamätám, ako ľudia plakali v kine, keď sa potápal TITANIC. Košické kiná sú moje detstvo, mladosť, radosť. Čas strávený s otcom pri čomkoľvek, čo šlo v ktoromkoľvek kine, neskôr čas strávený s kamošmi v legendárnom CINEFILe a pri legendárnych diskusiách po filme. Oživenie Kina Úsmev je sen. A keďže som "kultúrna manažérka" s titulom z Prahy, určite to všetko zvládneme. Po odbočkách v Krakowe a Bruseli sa vraciam späť do Košíc kvôli vysnívanému projektu. Biznis plán som mala napísaný asi za dva dni. Tabuľky, marketingový plán, neskôr aj lobbyingový plán, ako presvedčiť mesto. Išlo to relatívne ľahko a relatívne rýchlo. Čísla vyzerali sľubne. Síce nemáme žiadne financie na štart, ale to rýchlo prevádzkou doženieme. Kino sme dostali do prenájmu, vyhrnuli rukávy a začali sme projekt snov. Košice budú mať Centrum audiovizuálnej kultúry – prvé svojho druhu na Slovensku.

Strety s realitou

Kino Úsmev sme 9. júna 2016 otvorili s veľkou pompou a veľkou podporou Košičanov. Oživilo sa jedno zo starých košických kín, ku ktorému sa asi každému viažu nejaké spomienky. V tom období som zároveň mala prehľad o tom, ako sa darí kultúrnym centrám nielen v Košiciach, pretože som na malý úväzok popri kine pracovala ako koordinátorka siete nezávislých kultúrnych centier Slovenska – Anténa. V prvom rade som nerozumela, ako je možné, že žiaden z podnikateľských subjektov v Košiciach okrem VSE (kde bol v tom období riaditeľ zapálený pre film), nechce podporiť projekt mestského kina, resp. nefunguje v meste (ani na Slovensku) firemný sponzoring. S tým môj biznis plán vôbec nepočítal. Veď všetky zahraničné príklady hovoria o sponzoringu. Je potrebné pre takéto mestské projekty získať donorské firmy, ktoré rozumejú, že je dôležité mať kino v meste. Kino, ktoré vzdeláva a poskytuje program zamestnancom firiem po práci. Kino, ktoré proste zlepšuje kvalitu života v meste. Kultúrne centrum. Druhým šokom bolo, že mesto sa tiež nechce podieľať na podpore programu v kine cez mestskú grantovú schému. Budova vám musí stačiť. Aj to už je veľa. Dostali sme budovu s nájmom 1 €/ročne na desať rokov. To je pravda. Ale mali sme do nej za 5 rokov preinvestovať 460 000 €. To je ekvivalent nájmu 3 800 € mesačne za storočnú budovu, ku ktorej neexistovala projektová dokumentácia, a my sme len na vypratanie nánosov bývalých prevádzok, vyčistenie a spojazdnenie (technika, interiérové a exteriérové úpravy) investovali okolo 100 000 €, a to pred začiatkom prevádzky. Mestské kino, v ktorom mesto nemá podiel – nemá zodpovednosť za budovu ani za program/prevádzku. Bola som znepokojená z toho, ako premýšľame o podpore a ako samotná podpora funguje, ale najmä z toho, ako prebiehajú diskusie o mestskom priestore a základnej kultúrnej infraštruktúre. Ako koordinátorka siete Anténa som vedela, že s touto realitou sa stretáva 90 % kultúrnych centier na Slovensku. Investujú vlastné financie a nesmierne množstvo dobrovoľníckej práce do budov, ktoré nevlastnia. Bez podpory miest, krajov. Robia veci na kolene, z číreho zápalu pre umenie a kultúru, pre mestá, v ktorých chcú žiť a do ktorých sa vrátili po štúdiách. Vytvárajú priestor pre experimentálnejšie formy umenia, ktoré v štátnych a mestských kultúrnych inštitúciách častokrát nemajú priestor – čo je prirodzené aj v zahraničí. Kombinujú rôzne pracovné úväzky, aby sa uživili, prevádzkujú bary, kaviarne, reštaurácie a ubytovania, aby to celé udržali pohromade. Hosťujú zahraničné hviezdy umeleckej scény, starajú sa o mestské komunity cez rôzne projekty komunitných záhrad, programov pre deti a marginalizované skupiny. Vytvárajú priestor pre mladých študentov/študentky, školy – prispievajú jednoznačne k tomu, čo tvorí koncept "kreatívneho mesta" v zahraničnej literatúre a politike – ale v očiach mestských a krajských politikov sú neviditeľní. A ako môžu neviditeľní aktéri vytvárať významné sociálne a ekonomické dopady?

Späť do školy

Po rokoch diskusií s rôznymi aktérmi z pozície kultúrnej manažérky a aktivistky mi bolo jasné, že ak sa verejný diskurz nezmení na odbornej a politickej úrovni, je to veľmi vyčerpávajúce a neefektívne. Je ťažké diskutovať s niekým, kto vás už v prvom momente nepovažuje za seberovného/seberovnú. Preto som sa v roku 2019 rozhodla vrátiť "späť do školy" a skúmať dopady slovenských kultúrnych centier na spoločnosť odborne a vedecky, s cieľom posunúť debatu o podpore, formách podpory a o vízii kultúrnej politiky. Doktorandské štúdium na Technickej univerzite v Košiciach na katedre regionálnych vied a manažmentu som absolvovala pod vedením úžasnej Miriam Šebovej. Spoločne so Zuzanou Révészovou, spolužiačkou a priateľkou, s ktorou rozhovory o kultúre pri káve/na prechádzke/pri športe boli a stále sú veľmi formatívne. Jej sociologický pohľad na tému doplnil veľmi dôležitý článok v mojom výskumnom prístupe, ktorý sa od začiatku potýkal s dilemou, ako skúmať to neskutočne dynamické, nepredvídateľné prostredie nezávislej kultúry na Slovensku, vymykajúce sa zo všetkých ekonomických výskumných prístupov, ktoré som poznala z magisterského štúdia. Sociológia a ponorenie sa do interdisciplinárnych metód, ktoré spôsobovali značné znepokojenie nad priebehom môjho štúdia najmä zo strany mojej školiteľky, sa však ukázali ako veľmi potrebné a účinné v súvislosti s mojím predmetom skúmania. Pandémia COVID-19 len zintenzívnila vedeckú debatu o hodnotách kultúry a odklon od vnímania kultúry ako "priemyslu" a od prioritizácie kvantitatívnych prístupov k skúmaniu jej dopadov, smerom k holistickému skúmaniu kultúry, vzťahov medzi aktérmi a témam kultúrnej demokracie, kultúrnych príležitostí, udržateľnosti, komunitnému rozmeru kultúry a jej fungovanie na princípe commons/zdieľaných statkov a kultúry ako forme starostlivosti o ľudí, priestor a komunity. Moje premýšľanie o kultúre a hodnotách zásadne ovplyvnili práce autorov venujúcich sa kultúrnym a kreatívnym odvetviam ako Geoffrey Crossick, Patrycja Kaszynska, Jonathan Gross, Nick Wilson, Roberta Comunian, Justin O'Connor, Mark Banks, Arjo Klamer a Joan Tronto s jej konceptom starostlivej demokracie.

Starostlivá kultúra

V dizertačnej práci, v ktorej som skúmala "spillover efekty"/externality nezávislých kultúrnych centier, ktoré vytvárajú a vplývajú nimi na svoje prostredie, som sa dopracovala ku hybnej sile týchto efektov a dôležitým okolnostiam, ktoré pomáhajú vytvárať pozitívne dopady a externality komunitných kultúrnych centier. Môj výskum poukazuje na tri faktory, ktoré zásadne ovplyvňujú, akým spôsobom centrá fungujú a aké dopady vytvárajú – kľúčové hodnoty organizácie; externý kontext (verejná podpora, budova, financie), ale v prvom rade ľudské zdroje (zručnosti, expertíza a vytrvalosť jednotlivcov v tíme). Tieto okolnosti sa menia v čase tak, ako sa mení tím kultúrnych centier, a tým pádom dopady nie sú nemenné, naopak sú dynamické, úzko naviazané na zdroje a externé okolnosti. Politická dôvera sa ukázala byť zásadnou bariérou pri maximalizácii pozitívnych a dlhodobých efektov kultúrnych centier, o čom sme so Zuzanou Révészovou a Miriam Šebovou napísali článok "Starostlivosť v centre pozornosti postpandemickej udržateľnosti komunitných kultúrnych centier a kultúrou podmienenej regenerácie miest. Porovnanie západných a východných perspektív." Článok hovorí o úlohe, akú môžu zohrávať kultúrne centrá pri postpandemickej regenerácii miest, avšak vo východnom kontexte postsocialistických krajín je z dôvodu nízkej dôvery medzi mimovládnym sektorom a politickou mocou veľmi náročné nájsť spoločný prienik pre vytvorenie takzvaného win-win efektu. Mimovládna organizácia regeneruje časť mesta a opustenú budovu, čím prispieva k zvyšovaniu atraktivity miesta, mesta a služieb pre občanov a komunity. Mesto podporuje program a prevádzku priestoru, ktoré ho stoja menej finančných prostriedkov, ako keby priestor spravovali a regenerovali sami, ale zároveň zachovávajú verejnú funkciu a služby pre občanov (na rozdiel od možnosti predaja oblasti a komerčného developmentu).

Po výskume, rozhovoroch, neformálnych diskusiách mi bolo jasné, že potrebujem môjmu mestu a mojej komunite nezávislých kultúrnych centier na Slovensku venovať ešte jeden osobný projekt, v ktorom sa politickí predstavitelia a úradníci na rozhodujúcich pozíciách stretnú s predstaviteľmi nezávislej kultúry. V rozhovoroch jeden na jedného budú môcť nájsť spoločné témy, dozvedieť sa o práci toho druhého/tej druhej a zdieľať svoje prístupy ku konceptu starostlivosti – o starostlivosti o mesto. Projekt Starostlivá kultúra bol na svete. Počas jedného roka sa stretlo sedem dvojíc v Košiciach od vysokopostavených politikov/političiek, úradníkov/úradníčiek a riaditeľov/riaditeliek kultúrnych centier. Dokázali, že dialóg je možný a extrémne dôležitý v súčasnej dobe hlbokej polarizácie a stupň a ľudí v ňom.

[English translation]

The story of Caring Culture goes back long before I came up with the name, built this website, or secured funding. Like much of my work, it blends the personal with the professional, and practical experience with academic reflection.

Many researchers spend years trying to grasp the dynamics of the environments they study. I know this one from the inside – its relationships, rhythms, and quirks. I created this project because I care about the cultural ecosystem in Slovakia. Because I believe it can change for the better, and that culture has the power to transform the places we live in. Not as a slogan, but because I have experienced that power firsthand.

“I will never return to Košice”

After studying at the University of Economics in Prague, specializing in Arts Management, I felt I had a clear sense of what culture needed in 2014. At the time, cultural and creative industries, the creative economy, and the impact of art and culture on jobs, GDP, trade, tourism, and cities were at the forefront of political and academic discourse – especially at an economics school.

During my studies, I began working in Prague (Febiofest, smaller cultural internships) and gradually became involved back home in Košice (POKE festival, CINEFIL, White Night). It quickly became clear that the cultural environment – particularly in a smaller city or country – was very different from the industries we studied in school.

In Košice, entering a community where everyone knew each other and worked together across a web of projects was fascinating. Relationships were shaped not only by expertise (there were very few cultural professionals in Košice at that time), but by collaboration, informal gatherings, debates, sympathies, and above all – passion. Everyone was eager to make their city better.

The European Capital of Culture title gave Košice not only new buildings and a place on Europe’s cultural map, but also countless debates on cultural policy and a surge of energy from the independent scene – which, ironically, remained largely excluded from big support structures. It was a fascinating time for a young cultural management graduate to start working in her hometown – a place I had never planned to return to.

Kino Úsmev

By chance, I met Lukáš Berberich while working on the POKE festival. Lukáš has an incredible talent for bringing together people who share his passion. After our festival cooperation, he presented me the idea of reopening an arthouse cinema in Košice.

At the time, the city had no municipal cinema offering an alternative to shopping-mall multiplexes. A cinema that could educate, bring diverse stories and filmmakers to Košice, and welcome people every day of the week. I was immediately excited. When we talked about Kino Úsmev being the ideal cinema for this project, I was “in” 200%.

Kino Úsmev is over one hundred years old and was the first cinema I ever visited. It was so formative that the memory of people crying during Titanic has stayed with me ever since. Cinemas in Košice shaped my childhood, youth, and joy – afternoons with my father, later evenings with friends at the legendary CINEFIL and its unforgettable post-film debates. Reviving at the time closed Kino Úsmev felt like a dream. And as a “cultural manager” with a degree from Prague, I believed we could make it happen. After stints in Krakow and Brussels, I returned to Košice for this project. I drafted the business plan in just a few days – spreadsheets, marketing strategy, and later even lobbying tactics to convince the city. Everything moved quickly, the numbers looked promising. True, we had no start-up funding, but we trusted the operation would catch up. We signed the lease, rolled up our sleeves, and began. Košice would have a Center for Audiovisual Culture – the first of its kind in Slovakia.

Reality check

On June 9, 2016, we reopened Kino Úsmev with great fanfare and overwhelming support from the people of Košice. An old cinema full of memories came back to life.

At the same time, I gained a broader perspective on cultural centers beyond Košice, because I was also working part-time as coordinator of the Slovak network of independent cultural centers – Anténa. My first surprise was that apart from one electric company (whose director was passionate about film), no local businesses wanted to support the cinema. Sponsorship barely existed in Košice, or Slovakia at all. My business plan hadn’t accounted for this – international examples had all shown sponsorship as crucial for these kind of community projects. Surely companies should want to support a cinema that educates, enriches, and improves quality of life in their city?

The second shock was the city’s stance. It had no interest in supporting the program through municipal grants. “The building should be enough,” they said. True, we received it for a symbolic €1 a year on a ten-year lease. But we were required to invest €460,000 into it over five years – the equivalent of €3,800 monthly rent for a century-old building with no project documentation. Before opening, we had already spent around €100,000 just clearing debris, cleaning, and making it functional (investing in the new technology). This was a municipal cinema where the city had no stake – no responsibility for the building, the program, or operations. I was troubled by how we think about “support,” and especially how we discuss cultural infrastructure in public space.

As Anténa coordinator, I knew 90% of cultural centers in Slovakia faced the same reality: pouring in their own money and huge amounts of volunteer work into buildings they didn’t own, with no municipal or regional support. They survived on passion for art and culture, for the cities they lived in or returned to after studies. They created spaces for experimental art forms that state and city institutions couldn’t host. They juggled jobs to get by, ran cafés, bars, restaurants, and hostels to keep their centers afloat. They brought stars of international alternative art scene, built community gardens, children’s corners, programs for marginalized groups. They gave students and schools space – contributing directly to the “creative city” vision celebrated abroad – yet in the eyes of local politicians, they were invisible. And how can invisible actors make visible social and economic impact?

Back to school

After years of discussions as a cultural manager and activist, I realized that without change at the professional and political level, the effort was exhausting and inefficient. It is hard to debate with someone who doesn’t consider you an equal from the start. So in 2019, I decided to go “back to school” – to study the impact of Slovak cultural centers on society through research, with the aim of moving the debate on support systems and cultural policy forward. I completed my PhD at the Technical University of Košice, Department of Regional Science and Management, under the guidance of the inspiring Miriam Šebová. Along the way, my friend and colleague Zuzana Révészová played a crucial role – our countless conversations about culture, whether over coffee, on walks, or while exercising, shaped my thinking deeply. Her sociological perspective complemented my research, which wrestled with the dilemma of how to study the unpredictable, dynamic environment of independent culture in Slovakia – an environment that resisted the economic frameworks I had learned in my master’s program. Sociology and interdisciplinary methods, though sometimes worrying my supervisor, proved essential. The COVID-19 pandemic only intensified debates about the value of culture – moving away from viewing it merely as an “industry” and focusing instead on a holistic view: culture as relationships, cultural democracy, opportunity, sustainability, the commons, and care – for people, places, and communities.

Authors like Geoffrey Crossick, Patrycja Kaszynska, Jonathan Gross, Nick Wilson, Roberta Comunian, Justin O’Connor, Mark Banks, Arjo Klamer, and Joan Tronto (with her concept of “caring democracy”) profoundly shaped my perspective on culture and its values.

Caring Culture

In my dissertation, I explored the “spillover effects” of independent cultural centers – the externalities they generate and how these ripple through their surroundings. I found that three key factors determine how these centers operate and what impact they create:

• Core values of the organization

• External context (public support, buildings, finances)

• Human resources – the skills, expertise, and perseverance of the individuals in the team

  
  

These factors shift over time as teams change, which means the impacts are never fixed. They are dynamic, evolving with available resources and external conditions. A recurring barrier, however, proved to be political trust – or rather, the lack of it – which limits the ability of cultural centers to maximize long-term positive effects. Together with Zuzana Révészová and Miriam Šebová, I co-authored an article titled “Caring at the Center of Post-Pandemic Sustainability of Community Cultural Centers and Culture-Led Urban Regeneration: Comparing Western and Eastern Perspectives.” The paper argues that cultural centers can play a pivotal role in post-pandemic urban regeneration. Yet, in the Eastern, post-socialist context, the lack of trust between NGOs and political institutions makes it extremely difficult to create genuine win–win outcomes.

In theory, it should work like this: an NGO regenerates part of the city and revives an abandoned building, boosting the area’s attractiveness for residents and communities. The city, in turn, supports the program and operations of the space at a fraction of the cost it would take to manage such a project itself – while keeping the building’s public function intact, instead of selling it off to commercial developers.

From research to practice

After years of research, formal interviews, and informal conversations, it became clear to me that I needed to give something back – to my city, and to the community of independent cultural centers in Slovakia. I wanted to create a project that would bring policymakers and officials face-to-face with leaders of independent culture.

The idea was simple: one-on-one conversations where both sides could discover common ground, learn about each other’s work, and share their approaches to the concept of care – specifically, care for the city.

This was the birth of Caring Culture.

Over the course of a year, six pairs of politicians/ officials, and directors of cultural centers in Košice met. These meetings proved that dialogue is possible – and, in fact, urgently needed in today’s climate of polarization and growing distrust.

They showed that people do care about the places where they live, and that only relationships built on trust can safeguard what the current Slovak government and Ministry of Culture are threatening to dismantle: independent culture in the regions.

Caring Culture is, at its heart, about fostering care – for our immediate surroundings, and for the people who inhabit them.